TIGROARCHÍV Róberta Sinaia - Objavenie Antarktídy 1840.

Koncom februára roku 1837 bolo na zasadaní francúzskej vlády rušno. Predmetom záujmu rokovania bola medzinárodná politická situácia a v neposlednom rade aj prebiehajúca hospodárska kríza v Spojených štátoch amerických. Ministerský predseda Louis Matthieu, gróf Molé, mal k tejto téme hlavné slovo: „ Treba si uvedomiť, že nepriaznivá situácia v Amerike sa môže dotknúť aj nás.

Vzrastajúca inflácia a veľké burzové špekulácie priniesli značnú nestabilitu amerického trhu. Hospodársky rast sa síce nezastavil, ale už sme mali možnosť zaznamenať prílev lacnejšieho tovaru do našej krajiny. “
„ Nemaľoval by som čerta na stenu, “ namietol minister financií. „ Je pravdou, že inflácia znížila cenu americkej bavlny a niektorých produktov priemyselnej výroby, no predpokladám, že do pol roka bude Amerika hospodársky na kolenách. Už teraz zbankrotovalo niekoľko desiatok bánk, na ktoré boli napojené najpriemyselnejšie časti Spojených štátov, najmä v New Yorku. “
Prítomní ministri súhlasne zašomrali. Po chvíli si vzal slovo minister námorníctva: „ Napriek tejto neutešenej situácii je Amerika činná na mori. Jej veľrybárske spoločnosti sa predháňajú v okupovaní lokalít bohatých na tulene a veľryby. A to najmä v najsevernejších krajoch Arktídy. Podľa našich informácií americkí kapitáni disponujú takými mapami severných vôd a pobreží, o akých sa nášmu vojnovému námorníctvu ani nesnívalo... “
„ Prichádza Jeho Veličenstvo kráľ Ľudovít Filip Orleánsky, “ zaznel pri dverách hlas štátneho tajomníka.
Do rokovacej miestnosti vošiel postarší pán, ktorého tučné hruškovité telo v obyčajných meštianskych šatách často slúžilo ako vzor karikaturistom, a pozdravil: „ Dobrý večer, páni. Prišiel som vás navštíviť, aby som neprišiel o nič, čo by mi pri sprostredkovaní alebo čítaní zápisu z vášho jednania mohlo ujsť... Nedajte sa vyrušovať. Môžete pokračovať. Kde ste prestali? “
„ Hovorili sme o skúmaní severného pólu, “ pozeral na kráľa premiér gróf Molé. „ Americké veľrybárske lode na severe prenikajú k arktickému pobrežiu a dôkladne ho mapujú. Rovnako tak Angličania. Tí sa v poslednom čase začali veľmi intenzívne zaoberať prieskumom južných polárnych morí. “
„ Pokiaľ mi je známe, “ podotkol Ľudovít Filip, „ britskí tuleniari podnikli niekoľko výprav k južnému polárnemu ľadu, no ďalej ako za 70. rovnobežku sa nikto nedostal... Mimochodom, pán ministerský predseda, začiatkom roka ste spomínali, že pred časom bola na ministerstvo námorníctva doručená štúdia nejakého námorného dôstojníka, ktorá pojednávala o možnosti prieskumu južných polárnych oblastí... Ten dôstojník je tuším...z Toulonu. “
Minister námorníctva pochopil, že kráľ chce od neho niečo vedieť a tak vstal a jediným krátkym trhnutím si napravil svoju admirálsku uniformu. „ Máte pravdu, Veličenstvo. Kapitán Dumont d´Urville velí toulonskému prístavu. Už dvakrát oboplával zemeguľu. Jeho práca je veľmi zaujímavá. Ministerstvo ju dôkladne preskúmalo a výpravu k južnému ľadu označilo ako žiaducu. Zámer kapitána d´Urville je viac ako odvážny: overiť tvrdenia britského veľrybára Wedella, že medzi 50-tym a 30-tym stupňom západnej då žky nie je ľad a preniknúť za 80-tu rovnobežku, kde predpokladá výskyt antarktickej pevniny. “
Kráľ ministra pozorne vypočul a potom sa opýtal: „ Aký praktický význam prinesie takáto výprava našej krajine? Ak si samozrejme odmyslíme príspevok do studnice zemepisného poznania... Prečítal som si traktát amerického veľrybára Morrellu, ktorý vraj v roku 1823 videl ďaleko na juh od 70-tej rovnobežky široké voľné more, čo by mohlo znamenať prístup k južnému pólu. Jednako si však myslím, že vynaložené prostriedky a strádanie posádok, ktoré budú musieť takúto cestu absolvovať, by mali byť odmenené ďalekosiahlejším objavom, než je zakreslenie bielych miest na mape sveta. “
Vtedy sa do rozhovoru zamiešal gróf Molé: „ V Akadémii vied sa fyzici už dlhší čas zaoberajú otázkami zemského magnetizmu. Angličania objavili severný magnetický pól a naša výprava na juh by odbornými meraniami mohla prispieť k nájdeniu južného magnetického pólu. Francúzsko by tým významnou mierou pomohlo k prevratu v námornej navigácii. “
„ To je dobrý dôvod, “ spokojne sa zatváril Ľudovít Filip. „ Výprava nech teda začne svoje objavy výpadom na juh. Od mysu Horn nech sleduje Wedellovu cestu dovtedy, pokým jej to ľadové pomery dovolia. Treba však dbať na to, aby sa lode a mužstvo nevystavovali zbytočnému nebezpečenstvu... Kto výpravu povedie? “
Minister námorníctva odpovedal bez zaváhania: „ Kapitán Dumont d´Urville, Vaše Veličenstvo. “

**********************************

Kapitán d´Urville, ktorý už absolvoval dve cesty okolo sveta, 7. septembra 1837 opustil so svojimi dvoma loďami toulonský prístav, aby sa o štyri mesiace neskôr ponorili do zlovestnej hmly zakrývajúcej plávajúce ľadovce na juhovýchod od Hornovho mysu.
Vodca výpravy stál na palube svojej lode Astrolabe pokrytej jemnou inoväťou a počúval hlásenia strážnej služby z vranieho hniezda umiestneného na najvyššom stožiari: „ Kapitán! Sprievodnú loď opäť nevidno! “
„ Pozrite sa lepšie! “ prikázal d´Urville. „ Zelée musí byť priamo za nami! “
„ Nevidím tam žiadnu loď, pane! “ kričal zhora hliadkujúci námorník.
Kapitán však naliehal: „ Musíš ju vidieť! Hmla sa sem tam trhá! “
„ Nie, pán kapitán! “ trval na svojom pozorovateľ. „ Naposledy som videl špičky stožiarov pred štvrť hodinou. “
„ Vypáľte z dela, “ otočil sa kapitán k prvému dôstojníkovi. „ Nesmieme Zelée stratiť z dohľadu. “
„ Rozkaz, pane, “ zasalutoval prvý dôstojník. „ Delo pripraviť!.. . Páľ! “
„ Navigačný dôstojník ku mne! “ zavelil d´Urville a čakal, kým k nemu pristúpi navigátor. Dôstojník bol pripravený: „ Áno, pane. “
„ Je vám známa naša poloha? “ úsečne sa opýtal kapitán. Dôstojník odpovedal s chladnou hlavou: „ V tejto hmle sa navigačné prístroje nedajú použiť, ale podľa predchádzajúcich meraní a hustoty plávajúcich ľadovcov predpokladám, že sa nachádzame približne na 62° južnej šírky a 40° západnej då žky... “
„ Zelée odpovedala, “ napäl sluch kapitán, keď začul delový výstrel. „ Bolo to niekde na pravej strane...asi tak dve míle... “
„ Ľad priamo pred nami! “ ozval sa poplašný výkrik z vranieho hniezda.
Kapitán okamžite zareagoval: „ Kormidlo 20° doľava! Pozor na bočné ľadovce!.. . Pán Dumoulin! Vydrží loď náraz zboku? “
Lodný inžinier zhodnotil veľkosť plávajúceho ľadu a potvrdil: „ Určite. Ak by bolo najhoršie, trocha ho zbrzdíme. Chlapi, prichystajte si háky... “
„ To nebude treba, “ pohybom ruky naznačil d´Urville. „ Míňame ho. Hmla sa pred nami rozostupuje... Upozornite Zelée, že obchádzame tú ľadovú horu. Nerád by som bol, keby do nás kapitán Jacquinot vrazil... Čo poviete na ten plávajúci kopec, pán Dumoulin? “
„ Je plochý ako doska, “ zacielil svoj pohľad inžinier. „ Trčí však z vody veľmi vysoko a rozlohu má určite niekoľko sto štvorcových míľ... Tamto vidno kus odštiepenej skaly a na nej...tučniakov. “
„ To môže znamenať iba jedno, “ nádejal sa kapitán. „ Tento plávajúci kus sa odlomil od súvislej pevniny, ktorá sa nachádza niekde ďaleko na juhu. Ak sa nám ju podarí nájsť, dokážeme existenciu siedmeho svetadielu. “
„ Kapitán! Vidím voľné more! “ zakričal zo stožiara jeden z hliadkujúcich mužov. „ Hmla ustúpila! Zelée sa práve objavila na pravoboku! “
„ To je skvelé, “ zajasal veliteľ výpravy. „ Okraj ľadovca je blízko... Áno...panoráma širokej vodnej planiny... Chlapi počúvajte! Ak budeme mať trochu šťastia, možno sa nám podarí preniknúť až k 75. stupňu južnej šírky. Teda ďalej, ako sa dostal Wedell. Ak splníme tento cieľ, každý člen posádky dostane 100 frankov a 20 frankov za každý stupeň navyše... Kormidelník! Smer juh! “

**********************************

„ Pán kapitán, pán kapitán, zobuďte sa, “ skláňal sa nad d´Urvillovým lôžkom navigačný dôstojník.
Kapitán si rýchlo pretrel oči a v očakávaní zlej správy spustil nohy z postele na zem: „ Čo sa stalo? Ako dlho som spal? “
„ Len zopár hodín, “ odpovedal dôstojník. „ Predtým ste sa 18 hodín nepohli od kormidla... Poďte na palubu. Na dohľad je pevný ľad. “
„ Čože? “ zdúpnel kapitán. Rýchlo sa obliekol a vybehol na palubu.
Tam ho už čakal Dumoulin: „ Priamo pred nami sa rozprestiera súvislé ľadové pásmo. Ľadovcové nakopeniny sa ťahajú cez celý obzor. Sú od nás tak na 2 míle. “
„ Cesta je zatarasená, “ premeral si blížiaci sa lesklý pás d´Urville. „ Ľadové bloky sú vrazené do seba a trčia k nebu ako domy. Ako sa tadeto mohol Wedell predrať? Zdá sa mi to trochu pritiahnuté za vlasy. Snáď len neskončíme skôr ako sme vôbec začali. Do čerta! Zopár dní to vyzeralo nádherne... Kurz východ! Musíme to oboplávať! “
„ Pozrite, “ ukázal rukou prvý dôstojník. „ Za tamtým výbežkom sa ľad stáča na juh. Akoby tam bolo voľné more... “
„ Nie, je to len obrovská zátoka, “ sklamane poznamenal lodný inžinier. „ Ľad sa znova stáča na sever a pokračuje v súvislom pásme. “
Kapitán pozorne skúmal hory ľadu a čosi ho zaujalo: „ Zdá sa mi, že v strede zátoky je akási medzera... Pán Dumoulin, vidíte ju? “
„ Áno, “ prisvedčil inžinier. „ Akoby sa tam čosi černalo. Môže to však byť len krátka trhlina medzi kryhami... “
„ Wedell píše, “ vysvetľoval kapitán, „ že v týchto miestach prenikol so svojimi loďami až k 65. stupňu. Možno sa ľad v tomto období trocha posunul, ale ak mu máme veriť, tak práve tamto pred nami je cesta na juh... Kormidelník, zamierte k tej trhline! “
„ Snáď len nechcete vplávať medzi ľadovce, “ zapochyboval prvý dôstojník. „ Vmrzneme tam ako most do potoka, alebo nás tie hory rozpučia. Medzi ľadové nakopeniny sa doteraz nikto neodvážil. “
„ Také riziko musíme podstúpiť, “ zaprel sa veliteľ výpravy. „ Ak bude treba, budeme lode ťahať po ľadovcoch ručne. Až pokým sa nedostaneme znova na voľné more... Informujte kapitána Jacquinota na Zelée. “

**********************************

27. januára 1838 nad loďami Astrolabe a Zelée, hľadajúcimi priechod medzi ľadovými poľami, zúrila snehová búrka. Členovia posádky sa zo všetkých síl snažili udržať plavidlá nepoškodené. Vrchný lodník na Astrolabe držal v rukách hák na dlhom porisku a bol pripravený odraziť blížiacu sa kryhu: „ Chlapi, zaprite sa! Všetci naraz!.. . Odtlačte ju pozdå ž lode!.. . Hej, nastavte plachty! “
„ Do čerta, ja už nevládzem, “ sťažoval sa jeden z námorníkov. „ Tri dni sa trmácame v tejto búrke. Všetci tu zgegneme. “
„ Buď ticho, Pierre, “ zahriakol ho lodník. „ Keď si išiel na túto plavbu, vedel si, že to nebude prechádzka. Aj ja toho už mám dosť, ale nesmoklím preto... Možno by bolo treba kapitána upozorniť, že je čas na dlhší oddych... Julien, pomôžte Pierrovi!.. . S tými malými úlomkami sa nebabrite! “
Vrchný lodník sa obrátil a opatrne kráčajúc po namrznutej palube zamieril k veliteľskému mostíku. Zastal rovno pred kapitánom d´Urville: „ Prepáčte pane, dovoľujem si vás upozorniť, že ďalšie napredovanie ohrozí službyschopnosť posádky. Začal fúkať silný bočný vietor, ktorý vrhá lode na ľadovce. Muži ich len s najväčšou námahou odrážajú a neustále nastavovanie plachiet im už robí značné problémy. “
„ Ďakujem vám, “ prísne pozrel na lodníka kapitán. „ O stave mojej posádky som informovaný dostatočne. Vietor nás ženie naspäť na sever a viem, čo je moja povinnosť. Vráťte sa na miesto. “
Vrchný lodník zablúdil pohľadom aj k ostatným dôstojníkom, akoby u nich hľadal pochopenie a zvrtol sa preč.
Prvý dôstojník za ním chvíľu pozeral a potom d´Urvilla oslovil: „ Muži podali perfektný výkon, pane. Naozaj by sme im mali dopriať trocha odpočinku. Táto cesta nevedie nikam. Na mnohých miestach je ľad zovretý tak, že treba čakať niekoľko hodín, kým ho vietor nerozoženie. “
„ Máte pravdu, poručík, “ súhlasil kapitán. „ Musíme sa vrátiť k Južným Orknejám a pohľadať inú cestu. Tadeto Wedell určite neprešiel... Upokojte mužov a povedzte im, že sa vraciame naspäť na voľné more. “

**********************************

9. februára sedel d´Urville s dôstojníkmi v jeho kajute a spoločne zvažovali situáciu. Dumoulin si nerobil ilúzie: „ Ak tu budeme musieť prezimovať, naša výprava je odsúdená k zániku. Ľad nás zovrel do klieští a premiestňuje nás z miesta na miesto tak, ako sám chce. V tomto zajatí neprežijeme. “
„ Lode tlaku ľadu odolávajú výborne, “ nadhodil kapitán. „ Už sme takéto obkľúčenie zažili pred desiatimi dňami a dokázali sme sa šťastne vrátiť k Orknejským ostrovom. Musel som pokračovať a vyskúšať aj túto trasu, lebo ináč by sme sa nikdy nedozvedeli, či sa tadeto dá dostať až k južnému pólu. Musíme vydržať. “
„ O Astrolabe a Zelée sa nebojím, “ presvedčivo sa zasadil lodný inžinier. „ Ich trupy sú konštruované tak, aby tlak ľadu lode nadvihol, ale neprelomil ich. Navyše medený pancierový pás okolo obšívky skvelo rozráža menšie kryhy... Horšie to bude s potravinami a zimným výstrojom na dlhodobé táborenie. Nie sme na to vybavení... “
„ Mali sme vyraziť včera večer, “ namietol lodný lekár. „ Včera ešte nebol ľad zovretý tak pevne ako dnes. Stav posádky je už aj tak vážny. Všeobecná apatia vyčerpáva námorníkov viac ako skorbut. “
Kapitán zareagoval na výčitku so zachmúrenou tvárou: „ Chcel som včera napnúť plachty a vydať sa na spiatočnú cestu, no niektorí z vás ma od tohto zámeru odradili s vysvetlením, že posádka sa obáva nočnej plavby. “
„ Chlapi už nevládali ťahať lode pomedzi ľadové planiny, “ rozpačito ospravedlňoval vzniknuté nedorozumenie prvý dôstojník. „ Od rána nepustili laná z rúk, pričom námaha, ktorú vynaložili, vôbec nezodpovedá výsledku... “
„ Niečo sa stalo! “ zvolal lodný inžinier a vstal od stola, za ktorým všetci sedeli. „ Počuť silné údery na bok trupu. “
„ To sú ľadové kryhy, “ zbystril pozornosť kapitán.
Vtom vpadol do kajuty navigačný dôstojník, ktorý mal na palube službu: „ Prihnal sa mohutný juhovýchodný vietor. Z ničoho nič. Ľad sa prudko pohol a unáša nás naspäť na sever. “
„ Všetci na palubu! “ rázne zavelil d´Urville a hnal sa hore schodmi.

**********************************

Na zasneženej palube pokrytej drobnými úlomkami ľadovej triešte sa námorníci v teplých kožúškoch snažili tyčami udržať na uzde dobiedzajúci ľad. Vrchný lodník mal plné ruky práce: „ Zatlačte! Ľad nesmie udrieť plnou silou!.. . Dobre, to nič. Medená obšívka niečo vydrží... Hej, vy tam hore! Čo spíte na tých stožiaroch? Uvoľnila sa vám jedna plachta! Chcete, aby ju vietor načisto rozkmásal?.. . “
„ Vrchný lodník! “ prekrikoval hučiaci vietor veliteľ výpravy. „ Pošlite niekoľko mužov dozadu, aby chránili pred ľadovcami kormidlo! Ostatní na ľad! Budú ťahať Astrolabe! “
„ Rozkaz, kapitán! “ potvrdil lodník. „ George, Pierre, Julien! Rýchlo na kormu! Vezmite háky a hľaďte, aby sa ku kormidlu nedostala ani kocka ľadu!.. . Prvá smena! Vziať sekery a laná! Potiahneme Astrolabe medzi blokmi ľadu! No tak, pohyb, pohyb! “
Medzi námorníkmi, ktorí opustili palubu, bol aj ich kapitán, ktorý chcel vlastným príkladom povzbudiť morálku mužstva: „ Žiadny strach, vyslobodíme sa! Voľné more nie je ďalej ako 2000 stôp... Zhoďte nám laná!.. . Tak... Poriadne ich uchopte a ťahajte...všetci naraz... Výborne. Vietor nám pomáha... Dajte mi sekeru!.. .vysekám vám do ľadu zárezy, aby ste sa mohli zaprieť lepšie... Lodník! Vyberte šiestich chlapov, čo budú robiť záseky. “
„ Tak chlapi, počuli ste, “ zháňal lodník súcich mužov. „ Vy traja a vy traja. Vezmite sekery a rúbte do ľadu. “
„ Zaprite sa! “ znova uchopil kapitán koniec jedného z lán. „ Ide to!.. . Hej, rup!.. . Potiahnite poriadne!.. . Ľad sa uvoľňuje! Nechoďte ďaleko, aby sa niekto nestratil! “
„ Kapitán! “ zaznel z paluby tlmený hlas prvého dôstojníka. „ Víchor mocnie! Ľadovce sa rozostúpili! Cesta na sever je voľná! “
„ Stočiť laná! “ okamžite prikázal d´Urville. „ Rýchlo naspäť na palubu, aby ste tu nezostali! Chlapi, berte sekery a pohnite sa! “
Keď sa posádka šťastne dostala na palubu, s nádejou sa pozerala na otvorenú vodnú hladinu, rozprestierajúcu sa za nebezpečným ľadovým poľom, z ktorého Astrolabe a Zelée práve unikala. Zrazu ich vyrušil zúfalý krik: „ Zachráňte ma! Pomóc! Ostal som na kryhe! “
„ Muž cez palubu! “ ozval sa pri zábradlí varovný výkrik.
Kapitán ihneď precitol: „ Preboha, to je jeden z tých, čo rúbali záseky do ľadu... Bež! Preskakuj kryhy! Dohoníš nás!.. . Zviňte plachty! Musíme spomaliť! “
„ Ježiši Kriste, nenechávajte ma tu! Kamaráti! Pán kapitán! “ prosíkal nešťastník, ktorý sa s vypätím posledných síl snažil dostať k lodi.
Všetci sa zhrkli na pravoboku a sledovali prebiehajúcu drámu. Niekoľko námorníkov si prichystalo laná, aby ich vo vhodnej chvíli nešťastníkovi hodili. Kapitánovi pracoval mozog na plné obrátky: „ Vodná medzera sa neustále zväčšuje... Kormidelník! Zamierte k tamtomu ľadovému výbežku!.. . Hej! Utekaj k tamtej vyvýšenine. Hodíme ti na ňu laná! Musíš to stihnúť! “
„ Vystavujeme sa prílišnému nebezpečenstvu, “ chladnokrvne poznamenal Dumoulin. „ Stačí malý poryv vetra a ostrá hrana ľadovca rozpára lodnú obšívku ako orechovú škrupinku. Môžeme predsa spustiť čln. “
Kapitán odvetil s pochopením: „ Viem, že zodpovedáte za technický stav plavidla, no ja zodpovedám za životy mužov, čo sa podujali so mnou absolvovať túto kalváriu. Ak by som nechal spustiť čln, mohol by som ho v tomto vetre hneď odpísať aj s celou posádkou... Kormidlo napravo! Vyhoďte laná! “
Mužstvo s napätím sledovalo zúfalý zápas svojho druha o život. Prvý dôstojník mimovoľne od vzrušenia zatínal päste: „ Bože. Daj, aby sa ten nešťastník neoneskoril... Laná sa napínajú! Bež! Bež, ak ti je život milý!.. . Ešte kúsok... Má ho! V poslednej chvíli ho zachytil! Skočil s ním do vody! “
„ Ťahajte! “ zakričal d´Urville a snažil sa predrať hlúčikom námorníkov, čo držali laná. „ Musíme ho čo najskôr dostať z vody! Tá ľadová voda ho zabije! Ponáhľajte sa! “
Keď sa nešťastný námorník ocitol opäť na palube Astrolabe, bol premrznutý na kosť. Chorý bol potom celý rok.

**********************************

Začiatkom marca sa d´Urvillove lode plavili po spodnom okraji juhoshatlandských ostrovov, aby z bezpečnej vzdialenosti mohli sledovať vysokú ľadovú stenu rozprestierajúcu sa na južnom obzore.
Kapitán d´Urville stál pod úponmi stožiara a sledoval čln, ktorý prirazil k boku lode. Najbližšiemu námorníkovi prikázal: „ Poriadne čln uviažte a pomôžte kapitánovi Jacquinotovi na palubu. “
Keď veliteľ Zelée prekračoval zábradlie, d´Urville ho srdečne pozdravil: „ Vitajte, kapitán. Dnes nám počasie mimoriadne praje, čo poviete? “
„ No v porovnaní s mrazmi, čo sme už prežili, “ podával ruku veliteľovi výpravy Jacquinot, „ je táto teplota tesne nad nulou príjemným chládkom. “
„ Nuž, polárne leto vrcholí, “ pripomenul d´Urville a ukázal na ľadovcové steny. „ Ľady sa topia, voda sa valí v prúdoch do mora a celé bloky praskajú, akoby boli z cukru. Musím priznať, že pohľad na svahy ľadu rútiace sa do morskej vody ma fascinujú... Poďme, pozhovárame sa v kajute. “
Obaja námorní dôstojníci zošli do nie veľmi priestrannej pracovne, čo bola hneď aj spálňou a d´Urville ukázal na mapu položenú na stole: „ Od 62. stupňa a 57-mej minúty južnej šírky sme na juhu spozorovali hornatú krajinu, popri ktorej sa teraz plavíme. Je to bezpochyby Grahamova zem, ktorú objavil a zaznačil kapitán Biscoe pred siedmimi rokmi. Popísali sme celé pobrežie Grahamovej zeme a dokázali sme, že v mnohých prípadoch ide o ostrovy, ktoré sú s dosiaľ nezachytenou antarktickou pevninou spojené zamrznutými kanálmi. A dvom horám sme dali naše mená. Mont Jacquinot a Mont d´Urville. “
„ No, niekomu sa to bude zdať neskromné, “ mykol plecom Jacquinot, „ ale za tú námahu to stojí. Koniec koncov, nezabudli sme ani na nášho kráľa. Hornaté pobrežie na juhovýchode predsa dostalo názov zem Ľudovíta Filipa... Myslím, že naša úloha je splnená. Nikde sme síce neprekročili 63. stupeň, no skúmaním Wedellovho mora sme stratili toľko času, že púšťať sa na prieskum južnejších častí pobrežného ľadu nám už nezostáva dosť síl. “
„ Rozumiem, “ vážne sa zahľadel na kapitána d´Urville. „ V akom stave je vaša posádka? “
„ V hroznom, “ neokolkoval Jacquinot. „ Do 30 chlapov dostalo skorbut. Ledva sa hýbu. Ak to takto pôjde ďalej, nebude mať kto obsluhovať loď. \"
„ Na Astrolabe to nie je až také zlé, “ pomaly povedal vodca výpravy. „ Zatiaľ ochorelo iba päť členov posádky... Plánujem však podniknúť ešte jednu plavbu k Austrálii a odtiaľ vyhľadať južný magnetický pól. Chcem, aby ste o tom vedeli. Naša výprava zatiaľ nepriniesla nič svetoborné a obávam sa, že zlé jazyky na ministerstve námorníctva nevynechajú ani jedinú príležitosť ako nás znemožniť pred verejnosťou. Navyše aj Američania sa chystali výpravu do týchto končín, takže je celkom možné, že v tejto chvíli ich ľudia spoznávajú ešte neobjavené pobrežia. “
„ Chápem, “ prikývol Jacquinot. „ Bez dôkladného odpočinku to nepôjde. Navrhujem, aby sme urýchlene odplávali do niektorého čílskeho prístavu a tam nechali posádky niekoľko mesiacov oddychovať. “
„ Áno, “ doložil d´Urville. „ Tropické podnebie prístavu Talcahuano pri La Conceptión prospeje aj nám. Vráťte sa na svoju loď a vykonajte potrebné prípravy na odplávanie, kapitán... O ďalších zámeroch, prosím pred posádkou pomlčte. “

**********************************

O desať mesiacov neskôr priplávali d´Urvillove lode s odpočinutými posádkami do tasmánskeho prístavu Hobart. 25. decembra 1839 prišla na zakotvenú Astrolabe zvláštna návšteva. Bol to príjemný pán v uniforme anglického námorného kapitána a d´Urvillovi sa predstavil osobne: „ Prepáčte, pán kapitán, že idem neohlásene, no hneď čo som sa dozvedel, že ste v Hobarte, ponáhľal som sa za vami. Moje meno je Biscoe. Predpokladám, že ste o mne už počuli. “
„ Kapitán Biscoe? “ razom ožil d´Urville. „ Samozrejme, že vás poznám. Je to pre mňa veľká česť. Objaviteľ zeme Grahamovej a Enderbyho. Keď som sa chystal na túto cestu, pozorne som si prečítal práce Cookove ako aj vaše. Možno vás poteší, že štúdiom Grahamovej zeme sme strávili posledné dni našej výpravy. Vašu mapu som na mnohých miestach poopravil. Pri všetkej úcte samozrejme... “
„ Ále, s tým si nerobte starosti, “ ľahostajne kývol rukou Biscoe. „ To už bolo dávno. Ja som obchodník, nie vedec. Pre Enderbyho spoločnosť lovím veľryby. K ľadovým poliam na juhu ma priviedla zvedavosť, či tam nenájdem tulene. Prosím vás. Niektoré časti mora sú už tak vybité, že tam niet po poriadnom úlovku ani stopy. Pred časom sa mi znova podarilo preniknúť na juh, ale na novozélandskom poludníku som musel zastať pred 63-tym stupňom. A čo nového vo Wedellovom mori? Našli ste cestu k pólu? “
„ Nuž niet sa čím chváliť, “ vzdychol d´Urville a trochu sa zahanbil. „ Nedostali sme sa ani za 63. stupeň. Skorbut vyvádzal ako divý. V Talcahuane sme načerpali síl, ale zomrelo mi 16 námorníkov, z toho traja dôstojníci. Chcem sa ešte pokúsiť nájsť magnetický pól. “
„ Nuž, to je nemilé, “ snažil sa z trápnej situácie vykľučkovať Biscoe. „ Ak však nechcete nič zmeškať, mali by ste sa na cestu vybrať čo najskôr. V Sydney som pred pár dňami videl americké lode, ktoré sa chystali vyplávať k južnému polárnemu kruhu. Vedie ich akýsi Wilkes. “
„ Čože? “ vyskočil d´Urville. „ Američania sú už tu? Pýtal som sa guvernéra Franklina, či o nich niečo nevie. Povedal, že nie. “
„ Viete, toto je britské územie, “ snažil sa guvernérov postoj vysvetliť Biscoe, „ a sir Franklin je takisto zaslúžilým polárnikom. Okrem toho aj Veľká Británia sem vyslala polárnu expedíciu pána Rossa, takže je úplne možné, že sa všetci traja niekde stretnete... Ak vám môžem poradiť, na Macquariovom ostrove spozorovali činné sopky. Som presvedčený, že za ním musí byť pevnina. Ozajstná zem. “
„ Ďakujem za radu, “ žiaril radosťou nad dôležitou informáciou francúzsky kapitán. „ Rád by som vás pozval na šálku čaju. Ak nebudete mať nič proti tomu, nechám stolovať priamo tu na palube. “
**********************************

„ Na západe vidieť medzi ľadovcami niekoľko tmavých škvŕn! “ upozorňoval 21. januára 1840 námorník hliadkujúci vo vraňom hniezde. Kapitán d´Urville zaujatý pozorovaním vysokých ľadovcov, okolo ktorých sa Astrolabe a Zelée pomaly plavili, zdvihol hlavu do lanovia: „ Ako sú ďaleko? “
„ 7 míľ na západ! Vyzerá to ako skaly! “ komentoval námorník.
Kapitánovi zahral na tvári letmý úsmev: „ Zdá sa, že šťastie sa na nás konečne usmialo. Biscoe mal zrejme pravdu. Tieto rozľahlé ľadové dosky, čo sa týčia všade okolo nás, sú neklamným znakom, že sa odlomili od pevného pobrežia a niekde vzadu sú oň opreté. “
Navigačný dôstojník, čo sa skláňal nad výpočtami, k tomu poznamenal: „ Tie skaly sme zazreli už devätnásteho a plávame stále k nim. Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, žeby sa ľad rozostupoval do otvoreného mora. Vyzerá to tak, že sme objavili skutočnú antarktickú pevninu. Sme tesne pri polárnom kruhu v austrálskej štvrtine polárnej oblasti. “
„ Mali by sme pristáť na pevnine a vykonať magnetické merania, “ navrhol lodný inžinier Dumoulin.
Kapitán prisvedčil: „ Súhlasím. Zoberte všetko potrebné a spustite na vodu čln. Musíte však nájsť vhodné miesto na pristátie, lebo tu sú svahy veľmi príkre. Pôjdem radšej s vami... Prvý dôstojník, pošlite rozkaz aj na Zelée. “
Kapitán Dumoulin a niekoľko dôstojníkov spolu s bádateľmi a hŕstkou námorníkov sa vydali ku skalnatému pobrežiu a o pár hodín sa aj s mužmi so Zelée vylodili na úzkom skalnatom výbežku. Námorník, čo kráčal vpredu, si odrazu nevedel rady: „ Pán kapitán, ďalej sa ísť nedá. Tučniaky zatarasili cestu. “
„ Tak ich zhoďte do vody, “ zasmial sa d´Urville. „ Pán Dumoulin, pripravte si prístroje... Hej, chlapi, prineste našu vlajku... No vidíte, koľko je tu zrazu miesta... Zatlčte ju sem do ľadu... Páni, prosím vás o chvíľu pozornosti... Podľa vzhľadu týchto skál, nemá určite nikto ani najmenšie pochybnosti o povahe vysokej a mocnej prekážky, čo uzatvorila cestu našim lodiam. Vyhlasujem teda pred zhromaždenými dôstojníkmi a členmi posádok oboch lodí, že táto pevnina sa oddnes bude nazývať Adelino pobrežie. “
Muži začali tlieskať a všetkým od radosti svietili oči. Dumoulin si v dobrej nálade neodpustil poznámku: „ Vidím, že na vašu pani manželku myslíte aj tu, pán d´Urville. To meno sedí výborne. “
„ Ďakujem, “ spokojne povedal kapitán. „ Niektoré ženy ostávajú zvečnené na obrazoch, moja bude na mape... Ak dovolíte, túto fľašu starého červeného vína odkladám počas celej výpravy práve pre túto chvíľu... Pripime na našu odvahu, nezlomnú vôľu, slávu Francúzska a na pamiatku tých, ktorí sa dnešného šťastného dňa nedožili...mmm...snáď nebude vadiť, keď sa napijeme len takto... z fľaše... “
Muži si rad radom chlipli z lahodného nápoja a pustili sa do práce.

**********************************

Astrolabe a Zelée potom pokračovali v plavbe na západ po okraji večného ľadu a 29. januára 1840 spozorovali loď blížiacu sa veľkou rýchlosťou. Bol to americký dvojsťažník Porpoise z Wilkesovej polárnej výpravy. Dumont d´Urville napol plachty, aby sa mohli plaviť spoločne, mladý poručík, ktorý velil na Porpoise si manéver vysvetlil ako útek a vyhol sa teda kontaktu, čo neskôr viedlo k ostrým sporom o prvenstvo pri objavení antarktickej pevniny.
Napriek tomu zostáva obrovský význam d´Urvillovej výpravy nesporný. Ako prvý sa dotkol pevnej zeme v Antarktíde a merania jeho mužov dokázali, že práve táto výprava sa ako prvá priblížila k južnému magnetickému pólu. Kapitán Dumont d´Urville sa v novembri 1840 vrátil do Toulonu v presvedčení, že hlavnú časť Antarktídy za polárnym kruhom pokrýva veľká pevnina.
Pripravil Ing. Róbert Sinai, pneuservis ROTKIV.